Výskum krajiny v dobe baroka je často spájaný s určitým typom idealizácie vzťahu predmoderného človeka k ním obývanej krajine. Na príklade sedemnástich panstiev sasko-lauenburských vojvodov a princezien je ukázané, že prístup šľachty ku krajine bol v mnohom pragmatickejší oproti tomu, ako ho nazerala doterajšia literatúra. Okrem nepopierateľnej estetickej a hospodárskej funkcie plnila komponovaná krajina aj úlohu na poli sociálnej komunikácie. Šľachtická reprezentácia, legitimizácia moci a potvrdzovanie súčasného spoločenského usporiadania boli pri dobovej krajinotvorbe zdôrazňované rovnako ako otázka konfesionalizačná. Krajinotvorba Sasko-Lauenburských v rokoch 1635 až 1740 je sledovaná s prihliadnutím na myšlienkové pozadie projektov a všeobecnú rovinu úvah o tzv. (českej) barokovej krajine. To umožňuje aj komparatívny pohľad v závere textu.