Staročeská biblia, teda ucelený preklad kanonických kníh Starého i Nového zákona do nášho národného jazyka, bola dotváraná v poslednej tretine 14. a na začiatku 15. storočia v luxemburských Čechách. Na sto dvadsať dochovaných rukopisných pamiatok tohto textu svedčí aj vo svojich zlomkoch o jej výnimočnom postavení pre rozvoj spisovnej slovenčiny. Svojim kultúrnym významom i dochovaným rozsahom patrí medzi najpozoruhodnejšie rukopisy Staročeská biblia Česká biblia Hlaholská, ktorú do hranatej charvátskej hlaholice, uctievaného slovanského písma, prepísali českí mnísi pražského kláštora Na Slovanoch (Emauzského). Podľa miesta, kde bol rukopis druhého dielu modernou vedou objavený, je nazývaná aj Bibliou Vyšebrodskou. Zlomky tohto troch alebo štvorzväzkového diela, dokazujúce úplnosť českého hlaholského rukopisu biblie, už boli čitateľsky sprístupnené, teraz je bádateľom z odboru českého jazyka a literatúry, biblistiky a kultúrnej histórie prvýkrát predkladaná jeho najpodstatnejšia ucelená časť.