Kniha popisuje budovanie delostrelectva československej armády, ktoré sa začalo koncom roku 1918, ihneď po vzniku ČSR. Vzhľadom na malé množstvo výzbroje a výstroja, ktorá zostala na území novo vzniknutého štátu, to bolo veľmi zložité. V českých krajinách totiž bolo prevzatých iba 108 diel a mínometov. Navyše prakticky ihneď po ich sformovaní bolo nutné novo vznikajúce jednotky nasadzovať po čatách a batériách do bojov v Sliezsku a na Slovensku. Z hľadiska vyzbrojovania nášho delostrelectva bola dôležitá existencia Škodových závodov v Plzni, ktoré boli schopné pokryť potrebu delostreleckej techniky našej armády v čase mieru aj počas vojny. V júni 1919 mala naša armáda vo výzbroji 442 diel a 56 mínometov. Návrat légií významnou mierou počet delostreleckých zbraní neovplyvnil. Vyzbrojovanie delostreleckou technikou pokračovalo pomerne značným tempom. V roku 1920 armáda disponovala už 1526 kusmi diel. Škodove závody plnili objednávky ministerstva národnej obrany a výzbroj sa pomaly začínala unifikovať. Delostrelectvu najnáročnejšiemu druhu zbrane bola venovaná značná pozornosť. V dvadsiatych rokoch sa začali objavovať nové typy zbraní. Ďalšie nové modely delostreleckých zbraní dostala armáda v priebehu tridsiatych rokoch. Na ich sklonku sa boli vyvinuté ďalšie typy moderných delostreleckých zbraní. Mnohé z nich sa však k našim jednotkám nedostali. Všetky tieto moderné zbrane boli starostlivo vyskúšané a väčšinou zaradené do výzbroje armády nacistického Nemecka.