Západné myslenie sa v našom storočí zmenilo tak prudko, že sa nachádzame v stave značného zmätku. Nielenže existujú vážne problémy v komunikácii medzi intelektuálmi a širšou verejnosťou, ale postup nášho myslenia i samotných našich dejín značne podkopal predpoklady „zdravého rozumu“, ktoré ležia v koreňoch našich sociálnych konvencií a inštitúcií. Dôverne známa poňatie priestoru, času a pohybu, prírody a prírodných zákonov, dejín a spoločenské zmeny, a konečne ľudské osobnosti samotné sa rozplynuli a my zisťujeme, že sme vrhnutí do univerza bez medzí, ktoré stále viac pripomína budhistický princíp „veľkej prázdnoty“. Rozličné múdrosti Západu, náboženské, filozofické a vedecké, neponúkajú mnoho návodov pre umenie žiť v takomto univerze a zisťujeme, že vyhliadky na nájdenie vlastnej cesty v tomto bezbrehom oceáne relativity nás skôr desí. Sme totiž zvyknutí na absolútne, na pevné princípy a zákony, ktorých sa môžeme držať a tým dosiahnuť duchovnú a psychologickú istotu. Preto je myslím taký záujem o kultúrne produktívny spôsob života, ktorý sa po nejakých pätnástich storočiach vyžíval v „prázdnote“ a ktorý nielen že z nej nemá hrôzu, ale skôr ju považuje za pozitívnu, za potešujúcu. Aby sme použili jeho vlastné slová, situácia zenu vždy bola — „Hore ani škridla na streche, ktorá by kryla hlavu, dole ani piaď zeme pre chodidlá.“