Na jeseň roku 1922 sa Albert Einstein vydal na skoro šesťmesačnú cestu na Blízky, Stredný a Ďaleký východ, počas ktorej prednášal o teórii relativity v Číne, Japonsku či Palestíne a nakoniec v Španielsku. Edícia jeho cestovných postrehov zahŕňa aj faksimile denníkových stránok a dokladá fyzikov záujem nielen o vedu, ale aj o filozofiu, umenie a politické dianie, zachytáva Einsteinovho stretnutia s významnými osobnosťami, vedcami či štátnikmi i dôležité udalosti: audienciu u španielskeho kráľa, inauguračnú prednášku na mieste budúcu Hebrejské univerzity v Jeruzaleme alebo záhradnú slávnosť pri japonskej cisárovnej.
Zápisky sú často veľmi detailné, hoci písané svojráznym telegrafickým štýlom. Preslávený fyzik si cestovný denník viedol iba pre vlastnú potrebu, vďaka tomu z neho však môžeme vyčítať mnohé o doposiaľ neznámych, protikladných stránkach jeho osobnosti: Einstein cíti silný odpor k nacionalizmu, ale pevne verí v národný charakter; sympatizuje s utláčanými a hanbí sa za svoju účasť na ich vykorisťovaní, ale hlási sa k orientalizmu; pociťuje rozpaky nad osudom niektorých domorodých národov, ale podporuje "osvietenú" formu kolonializmu. Cesta na Východ sa pre Einsteina však zároveň stala možnosťou na introspekciu jeho vlastnej identity a jeho cestovné denníky dokazujú, že rozpoznať seba samého v Inom a svoju vlastnú Inakosť v sebe nebolo vždy jednoduché ani pre takú mimoriadnu osobnosť, akú Albert Einstein nepochybne bol.