Od zasadnutia II. vatikánskeho koncilu nás delí už päťdesiat rokov, počas ktorých sa o identite cirkvi napísalo veľa. Publikácia nadväzujúca na konferenciu, ktorú usporiadala Katolícka teologická fakulta UK v Prahe, by chcela ukázať, ako dnes cirkev o sebe premýšľa. S ohľadom na širším spôsobom vedenú diskusiu o cirkvi treba upozorniť nielen na tie stránky života cirkvi, v ktorých sa jej život spája s každodenným pragmatickým priebehom života spoločnosti, ale treba odhaliť aj témy, ktoré skutočne vedú k hlbšiemu poňatiu identity cirkvi. Autori zastúpení v predkladanej publikácii, v tejto súvislosti sledujú základné línie súčasného chápania cirkvi, ako ju formuluje učenie II. vatikánskeho koncilu: cirkev má zásadne extrovertnú povahu (Canobbio), pričom zostáva stále vo svojom jadre pokorná (Repole), a formou spoločenstva sa tak otvára všetkým spôsobom existencie ľudí (P. Brož). Základným cieľom odôvodňujúcim existenciu cirkvi je spása ľudí a sveta (Tück). Už od prvých rokov existencie cirkvi je možné sledovať tento jej soteriologický rys (J. Brož), ktorý sa v ďalších storočiach – storočiach cirkevných otcov – naďalej prepracovával (Červenková, Ambros). Publikácia nás ďalej zoznámi s niekoľkými súčasnými sondami do sebapoňatia cirkvi (Mohelník, Novotný, Fipili, Juhás, Laiti, Ventura).