Poviedky vymodelované citlivými rukami sochára Muž, ktorý raz večer v papučkách otvorí dvere a zistí, že za nimi je milenec jeho manželky as ním všetko, čo sa snaží sám pred sebou skryť. Zaprisahaný starý mládenec, ktorý sa honosí svojou vyrovnanosťou, a pritom vo vrecku ohmatáva fľaštičku so samovražedným prostriedkom. Štyridsaťročná účtovníčka s domovom ako klietka — alebo je to vlastne klietka? Hoci Viktor Špaček vie napísať živé postavy, aké poznáme z vlastného života, v týchto poviedkach-portrétoch nejde iba o podobizne. Ich ambíciou je zároveň stvárniť určitý postoj, aký ľudia zaujímajú v tej-ktorej životnej situácii. Postavy sú zachytávané väčšinou zvnútra, z okruhu ich myšlienok, v ktorých problémy a traumy úspešne či neúspešne spracovávajú. To, že si pritom často nevidia ďalej ako na špičku nosa, im prirodzene vôbec nebráni v presvedčení o svojej pravde. Riešenia, ktoré nakoniec volia, bývajú logické a dalo by sa povedať „normálne“. Normálne však je aj to, že šialenstvo nie je ďaleko.