Adámok s otcom pozorujú lastovičky, ktoré odlietajú na druhý koniec sveta. „Mohol by som sa dostať tak ďaleko, až budem veľký?“ pýta sa Adámek. „Určite, a možno aj ďalej,“ hovorí otec. Ale čo keď padne noc, čo keď sa zdvihne veľký vietor? Čo keď sa stratím alebo sa budem cítiť osamelý? Jedna za druhou poodhaľujú Adámkove otázky obavy z neznámej cesty, ktoré my dospelí hovoríme život. Otec Adamov strach netlmí. Vysvetľuje, svojimi slovami mu dodáva odvahu a sebadôveru, aby sa nebál objavovať svet, aby hľadal krásu všade a vo všetkom, aby svoju „loďku riadil po svojom a práve takou rýchlosťou, aká mu bude vyhovovať. Oteckove odpovede upokojujú, oslobodzujú a predovšetkým uisťujú chlapčeka o otcovom ničím neohroziteľnej láske. Rovnako ako u Mám ťa rada a Mám ťa rád sestrička, jednoduché ilustrácie perfektne sprevádzajú silný, dojemný a pozitívny odkaz deťom i dospelým. V úvode knihy sú pripravené riadky, do ktorých môžu oteckovia napísať svojmu dieťaťu venovanie. Kniha bola preložená do niekoľkých svetových jazykov.