„Nesmie sa hovoriť to, čo si človek myslí a čo by mal povedať,“ sťažujú sa nemeckí vedci Peter a Johannes Fiebagovi, ktorí svoju výskumnú kariéru obetovali pátranie po mimozemskej inteligencii. „Univerzitné systémy, ktoré samy seba potvrdzujú a sú väčšinou úplne skostnatené, podobne ako rímske kardinálske kolégiá, len zriedka pripustia, aby sa na vedúce miesto dostali ľudia, ktorí zmýšľajú inak, ktorí myslia v súvislostiach a tiež dopredu. Smutným výsledkom je výchova smerom k vedcom bez interdisciplinárnej chrbtice.“ Je smutným záverom, že s oboma autormi možno v mnohých prípadoch súhlasiť, hoci treba pre poriadok podotknúť, že „rímske kardinálske kolégiá“ už dávno nie sú skostnatené, čo bude pre mnoho čitateľov zrejme udivujúci fakt, ktorý bezprostredne súvisí aj s ústrednou myšlienkou tejto knihy. Je totiž určite prekvapujúce konštatovanie, že hoci je popísaná situácia príznačná pre mnohé odbory prírodných či spoločenských vied, pre progresívnu kresťanskú teológiu to v súvislosti s pátraním po mimozemskom živote vôbec neplatí.