Duševná choroba - schizofrénia - prepukla u Gérarda de Nerval vo februári 1841 a prejavovala sa potom v zrýchľujúcom sa tempe stále novými záchvatmi. Paradoxne však práve v tomto pochmúrnom období, ktoré sa skončilo 26. januára 1855 Nervalovou samovraždou na ulici de la Vieille Laterne, pripravil básnik na tlač onej knihy, ktoré v očiach budúcnosti vytvoria jadro jeho diela, knihy, v ktorých sa stále zreteľnejšie otvárajú sveta a kde historické deje a mytické obrazy trvajú vo večnej prítomnosti a prestupujú sa s udalosťami rozprávačovho života.

V roku 1854 vyšiel poviedkový súbor Dcéry ohňa, asambláž siedmich textov, väčšinou staršieho dátumu, doplnená cyklom "supranaturalistických" sonetov Chiméry. Práve tu sa prvýkrát objavila poviedka Sylvie, mimoriadne hlboký „regressus ad originom“, v ktorom rozprávač počas návratu do kraja svojho detstva odkrýva prvotné obrazy, ktoré hlboko podmienili jeho ďalší život.
K vrcholným textom tohto posledného obdobia patrí aj poviedka Pandora, krátky, ale neobyčajne koncizný text, v ktorom Nerval evokoval svoju niekdajšiu návštevu Viedne, mesta, kde sa každý môže stať donjuanovskou postavou milostných zápletok, a kde titulná hrdinka - projekcia jeho dvoch životných lások, herečky Jenny Colonnovej a pianistky Marie Pleyelovej - vypúšťa zo svojej skrinky šialenstvo, ktoré vrhá rozprávača do mytického priestoru.
Najhlbším ponorom do hlbín rozrušeného vedomia je potom Aurelie, mimoriadne lucidná správa o tom, ako v období Nervalových záchvatov sen, spomienky, mýtus a literatúra pohlcovali životnú skutočnosť. Halucinácie tu privádzajú básnika na rýnske brehy, ktoré sú však zároveň Valois jeho detstva, a potom mu dávajú zostúpiť prúdy roztaveného kovu do miest, kde sa stretáva s mŕtvymi príbuznými a môže uvidieť nekonečné rady mužov a žien všetkých národov a časov, "ktorými kedy bol a ktorí boli ním", a pochopia, že "sme nesmrteľní a tu uchovávame obrazy sveta, v ktorom sme žili".