Preslávený taliansky znalec náboženstva, filozof a ezoterik Julius Evola (1898-1974) v knihe Doktrína prebudení vyzdvihuje raný budhizmus ako duchovnú náuku, ktorá nestráca čas špekuláciami a obradmi a smeruje výhradne k odpútaniu a vnútornej nepodmienke. Označuje ho za učenie vyhradené pre elity, pričom jeho neskoršiu podobu náboženstva prístupného každému považuje za úpadkovú. Tvrdí, že jadro budhizmu je metafyzické a iniciačné, takže akákoľvek interpretácia budhizmu ako obyčajného moralizmu stojaceho na súcite, humanitarizme a utekaní pred životom je naskrz plytká, profánna a povrchná.
Evola vyhlasuje pôvodný budhizmus za doktrínu, ktorá plne zodpovedá vnútornému rozpoloženiu kasty kšatrijov čiže bojovníkov. Títo bojovníci hrdinsky nelipnú na ničom z tohto ani žiadneho iného sveta, dokonca ani na samotnej idei "odpútania". Zaoberá sa predovšetkým praktickou stránkou budhizmu, jeho prepracovaným systémom askezy a svoj výklad opiera zásadne len o najstaršie budhistické texty. Tvrdia, že techniky oslobodenia sa dajú ľahko oddeliť od zvyšku Buddhovej náuky, takže ich vo svojom každodennom živote môžu využiť aj nebudhisti.