Život je dúhovo pestrý, farbisto premenlivý, niekedy mizivo blednúci, inokedy pastelovo purpurovo prežiarený, skvúci. Život je dar – vznáša sa medzi nebom a zemou – a rozplynie sa ako snový závoj belostnej hmly a preto „krásne je žiť“.

"Smiem prosiť", uklonil sa švihácky mladík v prvej tanečnej hodine a už s ňou krúžil tanečnou sálou znaleckými pohybmi leva sál. Hneď spoznala, že je na parkete ako doma a nechala sa voľne unášať v jeho pevnom objatí mámivou hudbou a opojným hlasom.
Sotva odrástla detským črievičkám, donedávna sa hrala s bábikami, liezla po stromoch, hrala sa na indiánov. A teraz vtrhol do jej života chlapec ako veľká voda, ktorá berie všetko bez rozdielu, derie sa vpred, zaplavuje všetko, spôsobuje smršťˇcitov doposiaľ nepoznaných, ochromuje myseľ, navodzuje stav blaženosti.
Bol to on, kto s ňou pretancoval celé tanečné, kto ju zasvätil do tajov tanečného umenia, kto ju pozýval na prechádzky skvúcou prírodou. Hlavne s ním vnímala tú tajomnú a jedinečnú krásu purpurového zapadajúceho slnka nad vodou, ktorá presvitá vetvoviam storočných dubov, romantické blikavé osvetlenie na hrádzi rybníka, ktoré sa kúpe v hladine, dúhovo premenlivé zafarbenie neba v odlesku vodných hladín, bielosknúce záveje hmly . Túlali sa spolu po hrádzach, lúkach, lesoch, držiac sa za ruky, šťastní, že sú spolu, že majú jeden druhého.
"Mám ťa rád" hovoril, stojac pri bránke do potemnelého parku a približoval svoju tvár k jej. A potom sa to stalo, zľahka a nežne, nesmelo ju pobozkal na ústa, ako krídla motýlia, pomyslela si. Odbehla zalykajúc so šťastím. Doma si zapísala do denníka. "Bola noc krásna májová av nej dievča bláhová, pre ňu bol krásny svet, mala šestnásť rokov." …