Ján Marton vo svojej druhej zbierke šetrí slovami ao to majú jeho verše bez nádchu väčšiu silu. Je to koncentrát pocitu, beznádaje, uprimnosti... Je to nárek duše, ktorá sa zvíja, plazí, skučí, pláča a jediné, čo sa ho podarilo dočiahnuť, je pero. Tak sa ho chytá, stlačí ho spotenou dlaňou a ryje s ním do sveta svoje slzy. Nezaujíma ju, aká bude odozva. Potrebuje úľavu, žiada sa ho prežiť, aj keď to v niektorých básňach vyznieva možno opačne. Neverte tomu. Marton sa narodil pre nás všetkých... Keď prežije on, prežije aj ľudstvo.