Fotografovať začal Roman Burda (1966) sústavne až po prvej návšteve Afriky. Etiópska krajina a zvyky a rituály tamojších ľudí ho natoľko uchvátili, že sa odvtedy do oblasti rieky Omo stále vracia. Dnes už má medzi domorodcami priateľov, u ktorých prespáva, prežíva s nimi rodinné udalosti, pomáha im vybavovať úradné záležitosti a vozí im darčeky, o ktoré ho žiadajú. Oni mu zase umožňujú zažívať a dokumentovať miznúcu Afriku, obrady a slávnosti, ktoré už sotva niekto nafotografuje, pretože mnohé, najmä tie násilné a nebezpečné, sú dnes zakázané. To tiež pre rad tunajších okrem iného znamená, že nemôžu opustiť svoju dedinu a navštíviť mesto; keby policajt u niekoho zazrel na tele rituálne jazvy, z ktorých každá znamená zabitého nepriateľa, dotyčný by už zrejme nevyšiel z väzenia. Ľudia od rieky Omo totiž svoje vlastné zákony stále dodržiavajú. Ojedinelá je tiež Burdova séria snímok z obdobia dažďov, ktorú nafotografoval "zvnútra", medzi domorodcami, keď sa k nim za výdatnej pomoci tunajších ľudí, ktorí jeho džíp doslova pretlačili cez rozbahnené územia, dostal na samom jeho začiatku. Pre nás, ktorí sme sa nevydali cestami Romana Burdy, znamená kniha jeho fotografií umelecké svedectvo, ktoré nám rozširuje a obohacuje pohľad na svet, ktorý je v dôsledku moderných technológií stále menší a bližší, a predsa zostáva tak vzdialený.