Neskoré skladby amerického hudobného skladateľa Mortona Feldmana (1926-1987) sú charakteristické svojou extrémnou dĺžkou a tiež tým, že sa vzpierajú bežne využívaným analytickým metódam. Autor knihy sa preto snaží vytýčiť nový teoretický model, na základe ktorého by bolo možné lepšie preniknúť do hudobného diania týchto enigmatických kompozícií. Publikácia vykročuje z tradičného hudobno-oretického diskurzu a predstavuje ucelenú interpretáciu Feldmanových neskorých diel vychádzajúcu z deleuzovských/deleuzo-guattariovských pojmov. V knihe sú podrobne rozoberané dôležité aspekty skladateľových neskorých kompozícií, medzi ktoré spadá "opakovanie" obmedzeného množstva hudobného materiálu, nesmerovanie k žiadnemu vrcholu, absencia "zastrešujúceho" kompozičného systému, voľné striedanie či kombinovanie hudobných plôch v priebehu skladieb či zdôrazňovanie akustických kvalít využitého tónu. . Súčinnosť týchto atribútov vytvára zvláštny druh "hudobného usporiadania", ktoré autor označuje termínom rhizomatická forma - v nadväznosti na koncept rhizómu Gillesa Deleuza a Felixa Guattariho z knihy Tisíc plošín.