Socík bol šialená premávka do medvedej riti svetlých zajtrajškov a nigdy inam, na večné časy.
Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé písničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všetko na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ?udia dvadsia zachmúrené obočia... - Do piča, - nadával opilý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky - si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, preč nerozprávate súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás vždy v Československej zachmúrenie. Nechaj zaspieva, že občas majú zachmúrené obočie - to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zareval: - Tak im hovorím, súdruhovia, kokot tiež nie je občas kokot, ale furt kokot! Je tak? - Je, - povedal som uškrteným hlasom. - Tak vidíš, - povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. - Nehaj Čecha, do piči, - zastal sa ma vysokánsky kluk v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvede laby, fakt nekecam. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň ho ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, krajiny, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, krajiny obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, zrali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno.
Hovorí? Na druhú stranu mal malinký Luško najkrajšieho prezidenta na svete, schőne Tonyho Novotného. Bol to fakt pekný prezident, ale kokoooot, keď sa na neho s odstupom času kukám, nezdá sa mi až taký krásny, ale určite bol oveľa krásnejší ako Tonda himalájsky torpédo čo bol pred ním.