Monografia je venovaná významnému židovskému teológovi (asi 1525 – 1609), spätému svojím životom a pôsobením s Prahou, u ktorého legenda o stvorení golema vo všeobecnom povedomí úplne prekryla jeho význam pre židovské, ale aj všeobecnejšie európske dejiny náboženské. V úvodných kapitolách je Maharal predstavený v kontexte židovskej kultúry sklonku renesancie, často na základe tlačených a rukopisných prameňov, ktoré doteraz neboli v súvislosti s Maharalom spomínané. Autor charakterizuje Maharalove spisy a jeho myslenie, načrtáva najvýznamnejšie línie Maharalových nábožensko-filozofických, ale aj spoločenských a politických úvah. Osobitná pozornosť venuje ambivalentnému vzťahu tohto židovského učenca k vedeckým objavom jeho doby. Predkladá tézu, podľa ktorej je hlavným impulzom vzniku Maharalovho diela obava z vplyvov, ktoré by sme z dnešného pohľadu pozerali ako znaky rodiacej sa modernity. „Maharalov postoj k mimohalachickým disciplínam,“ píše autor v závere, „je teda výsledkom interakcie prenikavej intelektuálnej otvorenosti a urputnej snahy o petrifikáciu existujúcej paradigmy. Ako jeden z mála židovských učencov svojej doby Maharal do hĺbky spoznal najnovšie vedecké trendy, ale... súčasne si uvedomil, že môžu viesť k celkovej erózii existujúceho usporiadania židovského sveta.“