Po troch dielach venovaných Jizerským horám predovšetkým z prírodovedného a ochranárskeho hľadiska vychádza prvý z plánovaných zväzkov zaoberajúcich sa históriou a kultúrou. Naše pohorie a jeho okolie začalo byť osídľované pomerne neskoro až v 13. storočí.
O to viac prekvapí, že sa medzi prehistorickými archeologickými lokalitami vyskytujú Hruškové skaly na Vlašskom chrbte medzi Soušou a Jizerkou. Nemenej zaujímavý a podrobne popísaný je neolitický ťažobný areál v Jistebsku na južnom úbočí Čiernej studnice.
Dlhoročné dohady o tom, ako to vlastne bolo s osídľovaním Frýdlantska snáď už konečne uvedie na pravú mieru s veľkým nadhľadom a znalosťou veci spracovaná príslušná kapitola. So stredovekou kolonizáciou sú spojené aj hrady Frýdlant, Grabštejn, Hamrštejn a na poľskej strane potom Świecie, Gryf, Stara Kamienica a Chojnik, ktorým sú venované samostatné medailóny. Výpady husitov cez libereckú kotlinu za hranice Čiech sú snáď prvýkrát v regionálnej literatúre dotiahnuté aj o líčení ich pôsobenia v sliezskom podhorí. Pre prechod od stredoveku k ranému novoveku je pre okolie Jizerských hôr typické prelínanie gotiky a renesancie, ako je to napríklad pri libereckej zámockej kaplnke s gotickými oknami a nádherným renesančným vybavením interiéru. Iný renesančný skvost predstavuje redernské mauzóleum vo frýdlantskom kostole.
Sľubný rozvoj nadlho utlmila tridsaťročná vojna, aj keď Albrecht z Valdštejna spočiatku držal nami sledovanú oblasť mimo vojenskej operácie. Ďalšiu pohromu priniesla tunajším obyvateľom násilná rekatolizácia. Ľudia húfne odchádzali do priľahlej evanjelickej Lužice a Sliezska a ich hospodárstvo pustla.
Na doteraz ľudnatom panstve začala byť núdza o pracovnú silu, avšak požiadavky vrchnosti na poddaných sa naopak zvyšovali. Nespokojnosť nakoniec prerástla na otvorenú rebéliu na čele s dolnoriasnickým kováčom Ondrejom Stelzigom. Kniha prináša nový od ideológie očistený pohľad nielen na jeho rozporuplnú osobnosť ale aj na celé doposiaľ veľmi stereotypne popisované sedliacke hnutie. Prečo nepokoj zachvátil Jizerské hory, zatiaľ čo iné panstvá v úrodných krajoch, kde bola robota oveľa tuhšia, ostali v pokoji? Aj na túto otázku nájde čitateľ odpoveď. Na začiatku 18. storočia sa už spoločnosť zotavila z vojnových škôd a konsolidovala sa. Reprezentatívnu funkciu prevzalo baroko, ktoré dalo vzniknúť dvom pôsobivým cirkevným komplexom v Ciepliciach Śląských a Hejniciach. Výstavbe hejnického chrámu sa podrobne as novými poznatkami venuje rozsiahla kapitola. Takmer jedno storočie bez vojen dalo šancu aj podnikavým jedincom, ktorí sa tak popri šľachte s do tej doby prakticky monopolným postavením začínali podieľať na hospodárskom rozmachu. Zo sliezskeho podhoria Jizerských hôr a Krkonôš sa stala plátenická oblasť európskeho významu. Horalé, ktoré ich skromné políčka nedokázali uživiť, radi privítali novú možnosť obživy.
Čo malo zdravé ruky, predlo a tkalo. Látky odtiaľ sa exportovali až do Ameriky. Na opačnej strane hôr sa vďaka textilnej výrobe začal vzmáhať Liberec. Strata Sliezska zabraného militantným Pruskom v roku 1842 dala tunajším výrobcom šancu nahradiť výpadok v zásobovaní textilom, ktorú tiež bezo zvyšku využili.
Na druhej strane priniesla niekoľko vojen, ktoré sa tentokrát nevyhli ani nášmu kraju. Z tej doby pochádzajú názvy libereckých ulíc Na Bojisku alebo Na Hradbách. Bystré oko odhalí pozostatky po ženijných prácach a zákopoch nielen okolo Lukášova a Vratislavíc nad Nisou. Koniec 18. storočia je však poznamenaný aj ďalším stretom. Zbrane tentokrát skrížil súkenický cech stojaci práve na vrchole svojich možností a draví manufaktúrni podnikatelia narážajúci na rôzne cechové obmedzenia. Vyhral samozrejme vývoj smerujúci v továrenskej veľkovýrobe. O dramatickej situácie pritom nebola núdza a čitateľ o nich nebude ochudobnený.
Konflikt starého s novým názorne ilustruje príklad Janova Dolu, dnes štvrte Liberca, kde medzi nachýlenými drevenými chalupami zrazu začali vyrastať protoindustriálne podniky. Stal sa tak akousi prvou manufaktúrnou dedinou