V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denní záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. "... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života..."
Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. "... Bol som ďaleko od domova pri strýkovi, kde ma nikto nespoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? - a ja som musel vysvet?ovať, kto som a odkiaľ som a vysvetlujúc to iným vysvet "Čal som to aj seba samému. Predstavoval som sa, niečo zamlčal, niečo prikrášlil... Za niečo sa stybil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu - zatajoval som, že sa mi strašne sníva za domovom, že pláčom za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj maďarsky..."