Po dlhej odmlke sa českým čitateľom dostáva do rúk jedno zo základných diel európskej historiografie Kultúra renesancie v Taliansku, ktoré Jacob Christoph Burckhardt vydal roku 1860 a ktoré v doteraz jedinom českom preklade vyšlo roku 1912. Po viac ako sto rokoch sa tak česká verejnosť môže zoznámiť ojedinelou prácou švajčiarskeho kultúrneho historika a spisovateľa, ktorá nielenže zásadne prispela k pochopeniu epochy renesancie, ale dodnes významne ovplyvňuje to, akým spôsobom toto historické obdobie vnímame. Plastický obraz renesancie, aký pred viac ako stopäťdesiatimi rokmi Burckhardt vytvoril, doteraz žiadny podobne vyčerpávajúci syntetizujúci pohľad nenahradil. Burckhardtova kniha ale nie je klasickým historiografickým dielom tradičného typu. Svojím zameraním a štýlom patrí do odboru – v dobe Burckhardtovho života ešte prakticky neznámeho av našej dobe, posadnutej kultom špecializácie, už sotva pestovaného –, ktorý jeho priekopník nazýva „kultúrne dejiny“. Burckhardt však kultúru a umenie chápe v ich plnom zmysle. „Kultúrou,“ píše David Bartoň v doslove k českému vydaniu, „sa u Burckhardta nazýva všetko: politika, hospodárstvo i kupliarstvo a šport, rovnako ako napríklad krajinomaľba.“ Umenie je potom v širokom zmysle „majstrovstva v každom odbore kultúry“. Burckhardt vykladá každý aspekt talianskej renesančnej spoločnosti ako svojho druhu umelecké dielo. Umeleckým dielom je aj samotný vtedajší štát, na ktorý autor nazerá ako na umný, racionálny výtvor, pričom idea racionálnej a premyslenej konštrukcie, ktorej prejavy sú zrejmé vo všetkých oblastiach vtedajšej talianskej spoločnosti, je práve tým, čo je pre obdobie renesancie príznačné v protiklade k predstave štátu a spoločnosti ako organického spoločenstva, ktorá podľa Burckhardta charakterizuje skôr feudálny štát stredoveku. Burckhardtova kniha Kultúra renesancie v Taliansku, ktorá je sama o sebe umeleckým dielom, neprestáva napriek svojej vekovitosti inšpirovať a intelektuálne stimulovať čitateľov na celom svete.