„Kvalita života je môj posledný román. Už nemám silu. Jednoducho umieram. Mám vybraný kostol aj pesničky. A prečo práve Kvalita života? Všade počujem, ako tí statoční ľudia s rakovinou bojujú a vôbec. Ale kde. Nebojujú. Prehĺtajú lieky, dostávajú infúzie a niektorí majú kľučku. Želám im to z celého srdca, ale nanešťastie to nie je môj prípad. Ako hovorím – niektorí. Občas tiež záleží na tom, ako veľmi sú dôležití. Chcela by som byť tiež taká dôležitá. To by ma potom najskôr neposielali domov umrieť. Popravde, bránila som sa tomu a celkovo som bola dosť otravná. Tak, tým vlastne končím. A teraz len vybrať šatôčky do rakvičky.“ Jana Rečková Kvalita života Jany Rečkovej je pre autorkinu tvorbu typická tým, že je atypická a ťažko zaraditeľná do šuplíkov. Máme tu pred sebou jej spomienky, denníkové záznamy, surovú spoveď človeka vzdorujúceho rakovine. Z tejto autobiografickej spovede vyrastajú tri samostatné príbehy, tri poviedky, ktoré sa ako liany obtáčajú okolo kmeňa rozprávania a sú s ním prepojené slohami drsne pravdivej poézie. Nie je však isté, čo z týchto línií je liana a čo kmeň; sú do seba vyrastené a je ťažké ich od seba oddeliť. Siena: Poviedka na pomedzí reality a hororu, kde sa ozýva echo z Janinho titulu 24 a 1/2 hodiny denne. Mohlo by ísť o čistú sci-fi, ak by len opisovala podivuhodne premenlivý Vertikálny dom (možno aj o tisícoch poschodiach), ak by v niektorých jeho podlažiach nešľahali pekelné plamene av iných zase z hrobov nevyliezali útočné mŕtvoly. Vražda v Hajii: Klasická detektívka s motívom romantického vzťahu, ktorý sa rozvíja medzi detektívom a krajčírkou. Pretože však krajčírka šije šaty z peria, piesku, z kôry i lístia buku a možno niekedy ušije aj šaty zo sĺz, a pretože mladý detektív vedia lietať – ako napokon všetci v Hajii, pokiaľ žijú vyrovnaným vnútorným (a sexuálnym) životom a nič ich neťaží – jedná sa o číru fantasy. Sídlo: Príbeh štyroch samostatných dospievajúcich detí, žijúcich pod kupolami v nevľúdne krásnom svete cudzej planéty odkazuje až ku koreňom žánru, ku Dvom rokom prázdnin od Julesa Vernea. Až na to, že tu to bolo dlhých osem rokov. Ocitáme sa na ich konci, kedy sa už veľké deti vydajú hľadať rodičia, ktorí ich z neznámeho dôvodu opustili. Ostatne všetci osadníci opustili svoje kupola a už sa do nich nevrátili. Potiaľ čistá sci-fi. Ale nájdenie zakliatych ľudí i miestniakov navodzuje pocit skôr rozprávky ako fantasy. Autorka písala svoj ultimatívny text v realite bezprostrednej hrozby smrti a veľmi nebrala pri písaní ohľad, či sa kohokoľvek „dotkne“ – a to aj preto, že neverila, že by sa tohto transžánrového diela chopil nejaký nakladateľ. A pred Vianocami roku 2016 ju skutočne poslali domov umrieť. Našťastie sa vynorila nová štúdia, ktorá dala Jane ešte rok, v ktorom sa zjavil aj nakladateľ. Škoda, že sa vydanie knihy nedožila. Ako napísala: „Nedožiť sa je naozaj otrava, keď je človek zvedavý.“