Dielo Ladislava Klímy má v dejinách českej literatúry a filozofie zvláštny význam, a to už len tým, že patrí rovnako do oboch oblastí. Tvorcov, ktorí sa intenzívne venovali filozofickej aj beletristickej činnosti au ktorých sú obe spojené v jedinú konzistentnú výpoveď, nemá česká kultúra veľa. Avšak aj v rámci jednotlivých odborov pôsobilo Klímovo dielo v čase svojho vzniku cudzorodej. Radikálnymi myšlienkovými postojmi i metafyzickou špekuláciou sa Klíma vymykal povahe súčasnej českej filozofie, ktorá býva väčšinou zjednodušene charakterizovaná pozitivistickou triezvosťou, orientáciou psychologickou a sociologickou a odťažitým vzťahom k metafyzike. Pre experimentálny charakter jeho imaginatívnych textov ho niektorí kritici a interpreti označovali za predchodcu celého radu moderných umeleckých smerov, iní sa o ňom vyjadrovali ako o "chorobnom zjave". Kniha sleduje, akými spôsobmi sa česká kultúra vysporiadala s jedným zo svojich najradikálnejších kritikov, po akých cestách do nej jeho dielo vstupovalo a za akých okolností z nej bolo vylučované. Recepcia Klímovho diela môže byť inšpiráciou pre nové premýšľanie jeho odkazu, zároveň sa na ňu dá pozerať ako na špecifický dokument o charaktere českých intelektuálnych dejín dvadsiateho storočia.