Ladislav Zívr (1909-1980) je bezpochyby jedným z najdôležitejších predstaviteľov českého moderného umenia. Ako sochár sa snažil využiť všetky podnety, s ktorými prišla európska avantgarda – od kubizmu cez surrealizmus, civilizmus až po imaginatívnu abstrakciu 60. rokov – a zároveň nezabudnúť na nadčasové hodnoty, aké oceňoval napríklad pri starovekých egyptských plastikách alebo pri pravekých pamiatkach.

Zívrovo dielo sa vyvíjalo paralelne s tvorbou takých sochárskych osobností, ako bol Jacques Lipchitz, Henri Laurens, Hans Arp alebo Henri Moore, ale pri tom muselo byť ťažko vyvzdorované na nepriaznivých politických podmienkach. Najväčším dosiahnutým úspechom bola pre umelcov účasť na Bienále v Benátkach v roku 1962, ale dohodnuté zaradenie plastík do zbierok Guggenheimovho múzea v New Yorku mu už komunistický režim prekazil.
Pre Zívra bola okrem iného charakteristická sústredená práca s materiálom, ktorým bola v jeho prípade najčastejšie pálená hlina. Sochársky tak zhodnocoval rodinnú tradíciu hrnčiarskeho remesla. Smeroval k jednoduchosti a plnosti tvarov, ak zvýrazneniu ich účinku využíval aj farby, ako to pred ním robil napríklad významný český sochár Otto Gutfreund.
Všetky tieto kvality vynikajú v knihe o Ladislavovi Zívrovi vďaka neobyčajne výstižným fotografiám, ktorých autorom je Ondřej Polák. Na archívnych snímkach sú ale zmapované aj početné nezachované práce. Autor knihy, Jaromír Typlt, sleduje premeny sochárovej tvorby v priebehu viac ako piatich desaťročí a jednotlivé kapitoly oživuje množstvom citácií z poväčšine doteraz nezverejnených umelcových denníkov. Dôležitou súčasťou je aj komentovaný súpis Zívrovho sochárskeho diela.