„Často sa hovorí, že moderná poézia je – na rozdiel od poézie písanej v minulosti – natoľko uzavretá sama v sebe, že pomaly stráca bežných čitateľov a stáva sa čítaním hŕstky zasvätencov, nakoniec často len básnikov samých. Len ťažko by sme hľadali výraznejší protipól spomínaného typu poézie, než akým sú prítomné verše Martina Vopenky: úplne zrozumiteľné, oznamujúce, pôsobiace pokojným rytmom a jednoduché – práve to je ich najväčšia hodnota, pretože dosiahnuť podobnú prostotu je často to vôbec najťažšie, spomeňme len na neskoré tvorbu Seifertovu.“ Ján Šulc