Smrť dokáže zmeniť človeku život jedným mávnutím svojich čiernych krídiel. Čo až keď máte štrnásť rokov, mamička vám zomrie doslova pred očami, otecko sa prepadá do depresií a nedokáže vám s vašim žiaľom pomôcť, a vy tak máte ešte na starosti mladšieho bračeka, ktorý si tak trochu smúti po svojom… Nemecká spisovateľka Stefanie Höfler rozpráva v ich-forme silný príbeh štrnásťročného Bena. Odohráva sa počas prvého týždňa od náhlej smrti Benovej mamičky s občasnými reminiscenciami do minulosti. Autorka majstrovsky popisuje jednotlivé charaktery, proces smútenia od prvotného šoku až po zmierenie po pohrebe. Ukazuje, že keď pomoc neprichádza od smútiace rodiny, je možné ju nájsť aj u kamarátky, ktorá si podobným procesom prešla.

"Brý ráno," zamrmlal. "Vyspal si sa dobre?" Napadlo ma, či niekedy prestane aj to, že fakt akákoľvek bežná fráza znie tak nevhodne.
To samozrejme nebola Janusova vina.
"Nie. Najskôr som sa s Prckom vlámal do kaplnky na cintoríne, aby som znesvätil maminu rakvu, a potom sa mi o nej ešte zdalo."
Janus na mňa nechápavo pozeral.
"Kecáš? Čo že ste to s tou rakvou urobili?"
"Vlastne len pomaľovali. Drobček si zmyslel, že by sa mame viac páčila farebná."
Janus sa zasmial. "To je borec," zhodnotil akciu uznalo. "A ty?"
"Ja mu pomáhal." Zrazu ma naštvalo, že som nápad s rakvou nedostal sám.