Na formovaní poňatia mesiáša a vykúpenia v judaizme sa podľa G. Scholema (1897-1982) podieľali najmä restoratívne a utopické prúdy, ktoré ďalej pretvárali staré dedičstvo apokalyptiky. V esejach obsiahnutých v tomto zborníku si autor všíma katastrofický a revolučný prvok židovského mesianizmu i rozdiely oproti kresťanstvu ohľadom vnútorného a vonkajšieho aspektu spásy. Zaoberá sa súvislosťami s kabalistickým chápaním nápravy sveta; rozoberá antinomické tendencie, vyjadrené v heretickej koncepcii „vykúpenia skrze hriech“ a rozvinuté v lžimesiášskych hnutiach sabatianizmu a frankizmu v 17. a 18. storočí. V náukách východoeurópskeho chasidstva potom vidí istú neutralizáciu mesiášskeho napätia vedúcu k presunu dôrazu na osobnú sféru človeka.
Ďalšie eseje sa týkajú vybraných tém z dejín židovského náboženstva a literatúry.