Autorka reaguje na súčasnú snahu po metodologickej inovácii translatológie ako integrovanej disciplíny. Analyzuje témy, ktoré sa v translatológii presadzujú od r. 1990, a konfrontuje teoreticky aj metodologicky českú tradíciu s hlavným prúdom západnej translatológie. Nadčasovosť českej teórie prekladu Ľavého dokumentuje ako na základe empirického výskumu, tak v súčasných teoreticko-metodologických konfrontáciách sprevádzaných snahou po sprístupnení a integrácii Ľavého.