Tradičná európska filozofia, tzv. metafysika, vychádza zo zdanlivo samozrejmého presvedčenia, že to uprostred čoho človek stojí as čím sa stretáva, tzv. svet, je povahy celku vznikajúcich a zanikajúcich „vecí“, či „entít“. Až v druhej polovici dvadsiateho storočia sa vo fenomenologickej filozofii objavila myšlienka, že takýto "celok toho, čo je" nie je ničím pôvodným, ale následným útvarom ustanovujúceho ho tzv. súčtverie (Geviert), tzn. dianie vzájomnej súpatričnosti štyroch voči nemu základnejších významových komponentov zeme, nebies, božstva a smrteľného človeka. Predkladaná monografia Obzor identifikuje ako exemplárny výraz tohto veľkolepého dejstva nepatrný fenomén obzoru (obzorníka) a jeho postupnou analýzou sa usiluje postaviť čitatelia pred oči pôvodnú podobu sveta, v ktorom žijeme a umierame.