Monografia sa venuje vzniku nových rímskokatolíckych sakrálnych stavieb v českých krajinách v čase komunistického totalitného panstva medzi rokmi 1948 a 1989. V druhej polovici 20. storočia zostávala v našom prostredí určujúcou a úplne prevažujúcou tendenciou devastácie posvätných budov, hrúbok devastácie posvätných budov. a nezáujem štátnych orgánov o ich údržbu a opravy. V prípade úsilia o stavbu, uskutočnenie a konsekrácií (benedikcií) niekoľkých kaplniek a kostolov v Čechách, na Morave av Sliezsku sa tak jedná o anomálie a výnimky, ktoré vychádzajú zo špecifických podmienok vnútrocirkevných, spoločenských a lokálnych. Vlastnej téme realizácií preto predchádza zasadenie do širšieho kontextu príspevkov európskej historiografie, situácie organizovanej teistickej religiozity a sakrálneho staviteľstva vo vybraných krajinách bývalého východného bloku, posunov spojených s II. vatikánskym koncilom ako paradigmatické zmeny v cirkevných dejinách a vývoja českej cirkevnej politiky, predovšetkým v čase pražskej jari. Početné exkurzy slúžia na predstavenie súvisiacich rámcov a kontrastných príbehov s obdobnými východiskovými podmienkami, ale neúspešným výsledkom snáh. Analýza stojí na pomedzí sociálnych dejín a dejín cirkevných, zvláštny dôraz kladie na mikrohistorické a miestne súvislosti a využíva prístupy historickej vedy a ďalších humanitných disciplín, ako aj katolíckej teológie a zvlášť liturgiky. Kniha je prvým ucelenejším výskumom problematiky v českom prostredí vrátane návrhu typológie stavieb.