Derek Sayer vo svojej monumentálnej knihe Praha, hlavné mesto dvadsiateho storočia skladá čriepky kultúrnej histórie Prahy a Československa medzi dvoma svetovými vojnami, aby ukázal, ako zapadajú do mozaiky európskych dejín. Autor si všíma kontakty Guillaumea Apollinaira, André Bretona, Paula Eluarda a ďalších svetových surrealistov s Vítězslavom Nezvalom, Karlom Teigom, Toyen, Henrichom Štajerským, ale aj Prahou všeobecne. V jednom fragmente dejín umenia sa často zrkadlí celá medzivojnová situácia. Udalosti v Sayerovej Prahe sa javia ako úryvky z prorockých snov predznamenávajúcich udalosti európskeho či svetového významu. Sny avantgardy sa v tomto priestore ľahko preklápajú do tých najhorších nočných morí dvadsiateho storočia, a naopak, kruté žarty dejín sa z odstupu javia ako príklady čierneho humoru sprevádzané oslobodzujúcim smiechom. V Sayerovej knihe čitateľ prechádza tkanivom medzivojnovej Prahy, tak ako spáč vo sne prechádza nočnou krajinou, v ktorej sa mu objavujú fragmenty jeho vlastných dejín, jeho sklamanie aj túžby. Praha bola v dvadsiatom storočí svedkom revolúcií a invázií, národného oslobodenia a etnických čistiek, holokaustu, súdnych procesov a snov o „socializme s ľudskou tvár“. V čase, keď Praha bola hlavným mestom najvýchodnejšej parlamentnej demokracie v Európe, bola tiež ohniskom umeleckej a architektonickej moderny a centrom surrealizmu hneď za Parížom. So zameraním na tieto roky skúma Sayer pražské veľkolepé moderné budovy, pamiatky, obrazy, knihy, filmy, opery, výstavy a mnoho ďalšieho. Praha bola miestom, kde sa utopické fantázie storočia opakovane rozplývali, a ako taká bola šitá na mieru surrealistickému „čiernemu humoru“ André Bretona. Sayer hovorí o tom, ako mesto produkovalo bezkonkurenčných znalcov ponurej komédie, od Franza Kafku a Jaroslava Haška po Milana Kunderu a Václava Havla.