Kniha presláveného židovského filozofa Martina Bubera (1878-1965) Príbehy rabiho Nachmana vyšla prvýkrát v r. 1906. Ide o výber výrokov a tvorivé prerozprávanie časti príbehov z pôvodnej textovej zbierky Sipurej ma'asijot, tradujúce výroky 1772-1810), zakladateľa jednej z popredných chasidských škôl.

Úvod knihy tvorí významný esej o židovskej mystike a jej chasidskom "rúchu" zo školy r. Nachmana, v ktorom Buber podáva svoje rané postrehy a názory na túto tému. Židovská mystika nesie podľa Bubera rysy protikladov, v ktorých vznikla – na jednej strane tiesnivé životné podmienky a bolestná skúsenosť exilu, z ktorých plynie akéza, a na druhej strane extatický prvok, úplne uchvacujúci dušu. Nesie tiež rysy synkretizmu, avšak v rôznych dobách sa vynárajú jej pôvodné, nosné prvky, ako tomu bolo oi v čase vzniku chasidského hnutia. Buber zdôrazňuje skutočnosť náboženskej skúsenosti, ktorá sa zdvíhala z ľudu, ak hrozilo elitám (v tomto prípade talmudským učencom) ustrnutie v sebestrednej neživotnosti. V hnutí vidí oslobodenie sa k bezprostrednosti mystického vnímania a zároveň príležitosť, ako novým spôsobom vyjadriť tradičnú náuku, čerpajúcu najmä z lurjánskej kabaly. Jeden z najvýznamnejších rysov chasidstva videl práve vo zvnútornení kabalistickej etiky, ktoré ústilo do radostného života s Bohom vo svete.

Ďalšiu časť knihy tvoria „Výroky rabiho Nachmana“ predstavujúce kryštály jeho učenia a pozývajúce k meditácii, a konečne príbehy, ktoré r. Nachman rozprával na náhly popud ako paraboly prelínania vnútorných a vonkajších vrstiev sveta (ide o prvé autorské zachytenie židovských rozprávok). Dôraz je v nich kladený na dianie a premeny, ktoré majú svoj symbolický zmysel. Buberova zbierka obsahuje šesť príbehov z pôvodných trinástich; prerozprávanie je živené Buberovým vybraným jazykom a schopnosťou vtiahnuť čitateľa do deja.