Kríza mení nielen naše zvyky a chápanie, ale aj spôsob premýšľania o zmysle existencie človeka. Vnáša do nášho vedomia neistotu a strach a niekedy aj paniku a depresiu. Aktuálnym sa stáva okrídlené príslovie „dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem celou zemeguľou“. Mali by sme však hľadať „pevný bod“ v sebe a „pohnúť“ naším myslením. Znamená to prestať sa báť neznámych a nových vecí a adaptovať sa na prichádzajúce a budúce podmienky. Túžba po politickej a ekonomickej moci a ovládaní druhých zvádza súboj so solidaritou, pomocou druhým a spolupatričnosťou ľudí. Keď nám „netečie do topánok“, tak na ne zabúdame. Teraz si však kladieme otázku, aký je vlastne človek.