Taliansky kultúrny historik a teoretik Carlo Ginzburg sa preslávil najmä svojimi "mikrohistorickými" štúdiami - textami zameranými na každodenné, lokálne a individuálne udalosti, osoby či komunity, v ktorých príbehoch zároveň presvitajú všeobecnejšie problémy danej doby. V tejto štúdii predstavuje nástup epistemologického modelu na konci devätnásteho storočia, založeného na čítaní zdanlivo nepodstatných, nepatrných detailov ako symptómov nejakej komplexnejšej, priam neprístupnej skutočnosti. Prístup osvetľuje na troch vzájomne súvisiacich prípadoch: technike atribúcií umeleckých diel Giovanniho Morelliho, psychoanalytickej metóde Sigmunda Freuda a detektívnych postupoch Sherlocka Holmesa. Všetci traja boli pôvodným vzdelaním lekári. Práve z medicíny preniesli do svojich jednotlivých odborov základný princíp svojich metód, model lekárskej sémiotiky, ktorý choroby nerozoznateľné priamym pozorovaním diagnostikuje na základe povrchných symptómov v kontexte každého jednotlivého prípadu. To isté sa podľa Ginzburga týka aj vied o človeku, ktoré z modelu lekárskej sémiotiky vychádzajú (vrátane historiografie, ako ju sám chápe a praktizuje).