Knihu som napísala preto, aby som všetkým milovníkom Šumavy a svojim deťom a vnukom, ukázala, ako vyzerala Šumava pred a po vojne a ako bola pretvorená, keď sa budovala Lipenská priehrada. Chcela by som vás pozvať do miest môjho detstva a dospievania, kde som bola svedkom zániku celých vysídlených dedín. V Dolnej Vltavici, osídlenej len sčasti, žili obyčajní ľudia, oslavovali sa svadby, narodené deti boli krstené v kostole. Čas mnohé vymazal z pamäte, ale dodnes si vybavujem, ako tiesnivo na mňa pôsobilo, keď som prechádzala osadou z jedného konca na druhý, okolo prázdnych nádherných domov, z ktorých bol obývaný len každý siedmy. Napriek tomu som tu prežila šťastné detstvo, dospievanie aj prvú lásku. Neskôr, aj keď sa neodvratne schyľovalo k zatopeniu obce, stále som tu mala svoje zamilované miesta, kam som chodila na prechádzky aj na prvé rande. Nemôžem zabudnúť na cestu samotou k Radslavi, k Stinyho kaplnke. Som rada, že až sem voda z Lipna nedosahuje, pretože každá návšteva týchto miest mi pripomína krásne a nezabudnuteľné