V poviedkach súboru T nula Italo Calvino rozvíja tematiku aj formálne stratégie iniciované Kozmickými groteskami a dokladá, že experimentálna verva ho rozhodne neopustila. Calvino vždy prikladal veľkú váhu dialógu literatúry a vedy a bol presvedčený, že práve vedecké hypotézy môžu spisovateľa najkratšou cestou priviesť k tomu, o čom by mal hovoriť: k rozhovoru s univerzitou. V prvom oddiele sa opäť vracia proteovský rozprávač Qfwfq, v nasledujúcom triptychu Priscilla potom Calvino vytvoril obraz života „na bunkovej úrovni“ a poviedky záverečnej časti sám autor označil ako deduktívny, ich témou je konkrétna situácia, takmer bodová prítomnosť. V jednotlivých textoch sa skúmajú alternatívy, ktorých je každý okamih plný a ktorými sa následne môže uberať budúcnosť... Rozprávanie a život sú si však u Calvina nakoniec vždy niečím podobné: v oboch prípadoch máme čo do činenia s neustále roztvorenou pluralitou možností, ktorých kombinatoriku nemožno nikdy bezo zvyšku vyčerpať.