Je mnoho väčších a známejších riek ako je Olšava. Skôr riečka, než rieka, ba dokonca potok, ako ju vo svojej kronike nazval kronikár Kosmas, je dnes rovnako zabudnutá ako udalosti, ktoré sa v jej povodí kedysi odohrali. Dlhú dobu tvoril hranicu medzi Moravou a Uhorskom a navyše pozdĺž nej viedol zemský chodník spájajúci obe krajiny. Vydáme sa pozdĺž nej aj my a začneme hneď pri prameni Olšavy pod hrebeňom Bielych Karpát. Na zámku nový Svetlov budeme prítomní koncerte orchestra poddaných av Bojkoviciach odprevadíme miškárov-zveroklestíčov pred ich dlhou cestou do ďalekých krajín k „uplakanému dubu“, kde sa lúčili s rodinami. Navštívime všetky tri zaručené rodiská JA Komenského a mešťanom v Uherskom Brode pomôžeme spolu s Čiernym Jankom brániť hradby mesta pred dobyvateľmi. Vojnová vrava nás odprevadí aj na miesta dvoch veľkých bitiek – na Lucké pole, kde knieža Vladislav porazil dvanásťročného uhorského kráľa Štefana, ak Hrubému boru. Na tamojšie slávne víťazstvo Henricha z Poděbrad nad Matejom Korvínom mládenci z Vlčnova podnes spomínajú jazdou kráľov. Obeťou vojny, tej poslednej, sa stal kaštieľ Pepčín v Obore nad Veletinami, postavený starnúcim grófom Václavom Kounicom pre Jozefínu, dievča nešľachtického pôvodu. Na dolnom toku nás rieka privedie do blízkosti veľkomoravského Veligradu. Na Výšine sv. Metoda staneme pri hroboch Veľkomoravanov, ktorých potomkovia podnes v kraji žijú. Pokiaľ ide o vzdialenosť v kilometroch, preputujeme síce malý kúsok Moravy, v čase však oveľa väčší – od lovcov mamutov až po rok slávneho víťazstva našich hokejistov v Nagane. To, hor sa na cestu!