Druhý diel textov francúzskeho básnika, dramatika, teoretika a herca, ktorého dielo vyrástlo z medzivojnovej avantgardy a malo silný vplyv na moderné myslenie o divadle aj na pochopenie autenticity v literárnej tvorbe.

Surrealistické obdobie Artaudovej tvorby sa vyznačuje vehementným napádaním základov európskej civilizácie a zúfalou túžbou podať správu o vlastnej neschopnosti myslieť a písať, ktorá sa neskôr v listoch z ústavu v Rodez premieňa na snahu ukázať represívny charakter panujúceho poriadku na osude nekompromisného umelca. Neutíchajúci zápas s Bohom, vlastnou telesnosťou a nepriateľskou spoločnosťou kulminuje v zbierke Prisluhovači a trýzne, kde sa Artaudov jazyk dostáva na hranici zrozumiteľnosti a paranoické videnie sveta dosahuje vrchol. "Poznám stav mimo ducha, vedomia, bytia, viem, že v ňom už nie sú slová ani písmená, ale vstupuje sa doňho cez krik a rany."

Antonin Artaud (4. septembra 1896 – 4. marca 1948) bol francúzsky básnik, dramatik, teoretik a herec, ktorého dielo vyrástlo z medzivojnovej avantgardy a malo silný vplyv na moderné myslenie o divadle aj na pochopenie autenticity v literárnej tvorbe. V ranom detstve ochorel zápalom mozgových blán a po zvyšok života bojoval s postupujúcou duševnou chorobou. V priebehu liečby mu boli podávané ópiové preparáty, ktoré vyvolali jeho celoživotnú závislosť na drogách. Výlučnosť jeho posolstva spočíva v snahe o komunikáciu, ktorá by dokázala ísť hlbšie, než je v literatúre bežné, a súčasne sa vyhla uzavretiu do systému ideí a jazyka ako organizujúceho a totalizujúceho princípu, ktorý nás udržuje iba na povrchu poznania. "Slovo len obnažuje mieru našej neschopnosti, nášho odlúčenia od skutočnosti." Preto treba podvracať racionálnu podobu sveta pomocou všetkých prostriedkov a komunikovať novým jazykom, ktorý bude schopný zasiahnuť nielen mozog, ale celé telo. Divák či čitateľ musí byť otrasený, aby mohlo dôjsť k aspoň čiastočnému prezreniu.