Obaja sme svoj zrak sústredili na tú rýchlo slabnúcu, oranžovú guľu, zostupujúcu k hladine oceánu, ktorá nám odvážne odhaľovala svoju ďalšiu cestu. Na druhú stranu sveta. Chcela som ten zázrak chytiť a nepustiť. Túžila som z toho okamihu nestratiť jedinú sekundu, nezabudnúť jediný dotyk a dokázať nemožné, tak veľmi ho nemilovať... Niečo ako zemská príťažlivosť. Niečo ako strela, ktorá vás síce zasiahne, ale inak nezraní. Zrazu som videla len jeho, a aj keď bol odo mňa dobrých desať pätnásť metrov, nedokázala som uhnúť pohľadom. Čas, priestor aj ľudia okolo nás prestávali existovať! Tam vonku, strašne veľmi ďaleko, kam som nechcela ani dohliadnuť, boli životy nás dvoch tak veľmi odlišné, až mi to bralo dych. Ale tu, medzi nami tromi, sa prelínali všetky časti sveta, všetky náboženstvá, všetky rasy, živé nádeje i beznádeje.