Georges Sorel (1847-1922) bol francúzsky politický mysliteľ, vnímaný hlavne ako teoretik revolučného syndikalizmu. Preslávil sa knihou Úvahy o násilí, v ktorej predložil svoju obhajobu revolučného násilia. V krátkom spisku Rozklad marxizmu (1908) chce Sorel marxistickú doktrínu zbaviť strnulosti a dogmatizmu, do ktorých v jeho dobe upadla. Za tým účelom sa snaží odkryť skutočné jadro Marxovho myslenia a očistiť ich od cudzorodých zložiek, zdedených po starších socialistických náukách. Vymedzuje marxizmus jednak voči utopizmu, jednak voči blanquismu. Zatiaľ čo prvý sa pokúša radiť vodcom spoločnosti, marxizmus sa zaujíma výhradne o organizáciu proletariátu; a zatiaľ čo druhý chce prostredníctvom politickej strany dobyť štátnu moc, marxizmus zostáva oddaný myšlienke triedneho boja a absolútnej revolúcie. Za najvernejšie uskutočnenie Marxových ideí preto Sorel považuje súčasný revolučný syndikalizmus. Dielo Ilúzie pokroku (1908) predstavuje pokus skúmať myšlienku pokroku pomocou Marxových historických metód, podľa ktorých je výklad ideí nutné založiť na porozumení triednym vzťahom. Sorel sleduje dejiny pojmu pokrok a kritizuje ho ako buržoáznu ideológiu, od ktorej sa proletariát má zbaviť. Vôbec však nezavrhuje technický pokrok ako taký ani nepopiera jeho existenciu; stavia sa však proti ideológii, ktorá zvádza ku kvietizmu tým, že považuje pokrok za zaručený, a ktorá ho chápe primárne ako hromadenie intelektuálnych poznatkov. Proti tejto klamnej buržoáznej predstave o pokroku stavia „reálny pokrok“ moderného priemyslu, ktorý je plodom technických zručností proletariátu.