Rokujeme, alebo chtiac nechtiac (tiež) prihliadame na to, čo sa (nám) deje? Môžeme svoj život plne zdieľať s druhými? A ak sme herci na javisku sveta, kto nám píše scenár? - Také otázky sa vynárajú v súvislosti s Kierkegaardovou recepciou Antigony. Dánsky mysliteľ opakovane premýšľal niektoré motívy Sofoklovej tragédie a ďalej ich rozvíjal. Najvýznamnejším príspevkom je esej "Reflex tragična antického v tragične modernom" (Buď - alebo I), kde sa pýta po pravom tragične a načrtáva modernizujúcu "remake" spomínanej drámy. Táto téma, hoci nepredstavuje obyčajnú kuriozitu z dejín myslenia alebo okrajovú záležitosť, zatiaľ nebola plnohodnotne pojednaná. Vzhľadom na vrstevnatosť hermeneutického terénu začína predkladané skúmanie tromi "prípravnými" kapitolami, ktoré predstavujú nevyhnutné podmienky ďalších rozborov. Autor sa najskôr venuje špecifikám antickej drámy a upozorňuje na kľúčové (a niekedy prehliadané) motívy Sofoklovej Antigony, potom sa zaoberá vplyvnými Hegelovými úvahami o tragične a Antigone (Fenomenológia ducha, Estetika), ich výkladovými úskaliami a limitmi. Nezabúda ani na problematiku kierkegaardovských interpretácií (irónia, vnútornosť, pseudonymita alebo úskalia existencialistických filiacií). Nasleduje pojednanie o samotných "Kierkegaardových Antigonách". Kniha sa zmieňuje o všetkých výskytoch v diele kodanského autora, najväčšiu pozornosť prirodzene venuje už spomínanej kapitole z Buď - alebo I. Stručne uvádza do čítania tohto pseudonymného spisu (obsah, štruktúra, alúzia, netypickí "autori"), zhŕňa základné momenty tázy medzi antickou a modernou tragédiou a ponúka rozbor proponovanej "modernej Antigony": porovnanie s pôvodnou Sofoklovou drámou aj jej hegelovskou interpretáciou a analýzu kľúčových motívov modernity, reflexie, fragmentu, pochovania zaživa, šťastia, viery a ticha. Kniha by mohla poslúžiť aj ako podrobnejšie uvedenie do čítania Kierkegaarda.