Výchova detí začína u dospelých. Namiesto toho, aby sme sa snažili deti prispôsobiť našim požiadavkám, mali by sme sa pokúsiť vnímať svet z perspektívy detí a vytvoriť im prostredie, ktoré zodpovedá ich vývojovým potrebám. Kým totiž nebudeme mať jasno v tom, aké sú prirodzené potreby detí, a nebudeme sa k sebe správať s rešpektom, môže každá situácia bežného dňa viesť ku konfliktu.
Aj napriek všetkému materiálnemu blahobytu sa stáva z výchovy našich detí skutočný problém. Hovorí sa o „núdzovom“ alebo „katastrofálnom stave výchovy“, o rastúcej agresivite medzi deťmi i mladistvými. Nespočíva snáď problém v tom, že neberieme dostatočný ohľad na to, aké deti vlastne sú? V tom, že ich namiesto toho chceme formovať tak, aby zodpovedali našim potrebám, našej predstave o čase, nášmu životnému tempu, našim vzdelávacím ideálom? Následky sú známe: napätie, agresivita, úteky, nedostatok koncentrácie, hyperaktivita.
Rebeca Wildová kladie otázku, čím to je, že sa mnohí inteligentní dospelí aj napriek ideálnym podmienkam cítia pri výchove neistí. A ponúka odpoveď: „Práve citliví ľudia viac či menej tušia, že zaobchádzanie s deťmi patrí ku kritickým otázkam ich života. Stojíme na križovatke a musíme sa rozhodnúť, či budeme dieťa systematicky viesť k obrazu svojmu, k nášmu mysleniu a cíteniu ak spôsobu, akým rokujeme s vecami a ľuďmi, alebo či sa necháme spoločným spolužitím s dieťaťom ovplyvniť tak, ako by sme sami stáli znova na začiatku."