„Milý Tomáš, píšeš mi melancholicky, že Tvoja knižka o gýči nie je „politically correct“, že postmodernizmus už dávno zmazal rozdiel medzi gýčom a umením, že gýč sa stal taký všadeprítomný, že odhaľovať ho vyzerá ako prejav elitizmu. Áno, je to presne tak. Hovoriť o gýči sa stalo neslušné vo chvíli, keď svet sa stal gýčom. Všimni si, že Kafka píše o byrokracii v čase, keď byrokracia je ešte takmer nevinná. Vo chvíli, keď pohltila úplne naše životy, stala sa samozrejmá, a preto neviditeľná. Jaromír John napísal román Výbušný zlotvor, kde rozpráva o hrôze automobilu; ale v tom čase ich bolo v Prahe veľmi málo. Chcem tým povedať toto: fenomén je rozpoznateľný v celej svojej hrôze len v čase, keď ešte nie je rozšírený. Keď sa rozšíri, stane s čímsi „prirodzeným“ (čo poznáme od zrodenia, s čím počítame, čomu sa nečudujeme). Sme dnes obklopení gýčom ako nikdy predtým: všade, v televízii, v novinách, v súkromnom živote, v politike. Aj vojna je už prezentovaná (len sa pozri, ako sa píše o Sarajeve!) ako gýč. A práve preto, aj keď Tvoja knižka nebude pochopená, je potrebná viac ako inokedy. Tvoj Milan" (List Milana Kunderu Tomášovi Kulkovi z Paríža do Jeruzalema) Kniha študuje jednak špecifickú estetickú kategóriu gýča, jednak všeobecnú problematiku hodnotenia umeleckého diela.