Nikto ich nepozval, a napriek tomu ich komunálna politika viac menej mlčky toleruje: partizánskych záhradníkov v mestách, zelených anarchistov, okupantov nevyužívaných pozemkov. Mladí i starí obyvatelia miest, unavení všadeprítomnou šedou, zabrali komunálnu pôdu, založili záhrady a záhony, aby tu pestovali zeleninu a kvety. Živelní záhradníci dobývajú mestá. Na jednej strane túžba po návrate k prírode, na druhej strane asfalt. Z týchto protikladov vznikali, ako na mnohých konkrétnych prípadoch ukazuje novinár Martin Rasper, po celom Nemecku malé združenia, ktoré zakladali záhrady všade tam, kde sa našlo voľné miesto. K takým plochám patria napríklad zanedbané parky, stavebné prieluky medzi domami, opustené priemyselné plochy, dvorčeky v zadných traktoch, dopravné ostrovčeky. V Berlíne si mestskí záhradníci dokonca privlastnili kúsok nepoužívanej časti letiska Tempelhof. Pretože však nikto nevie, aké škodlivé látky mohli pôdu kontaminovať, vyrábajú si noví záhradníci zo starých umelohmotných vriec, zvyškov fólie a plastových popolníc debničky na pestovanie zeleniny a budujú vyvýšené záhony. Výber rastlín záleží na len a len na nálade záhradníka: nájdete tu slez a nechtík, rovnako ako paradajky, rôzne druhy šalátov, cukety a samozrejme aj bylinky do kuchyne. Vedľa bobuľovitých kríkov a ovocných stromov rastú zemiaky a tekvica. V samotných komunách medzitým nastala zmena spôsobu myslenia. Autor píše s nadšením o meste Andernach, kde na zelených plochách rastie namiesto kvetov zelenina, ktorú si môžu obyvatelia mesta zadarmo žať. Na okrajoch miest vznikajú nové formy poľnohospodárstva. Ich obyvatelia si môžu prenajímať predpestované záhony a za pevnú čiastku dostanú toľko ovocia a zeleniny, koľko potrebujú. Za obhospodarené záhony získajú aj podielové listy. Autor veľmi názorne opisuje, ako rôzne projekty fungujú, aké sú medzi nimi rozdiely a aké sa ponúkajú možnosti pre vlastné aktivity. Dáva praktické tipy na zakladanie vyvýšených záhonov, vysvetľuje, ako získať sadivo a vyrobiť kompost, zakladať zmiešané kultúry a pestovať včely. Nie je to len radosť z kontaktu s prírodou, čo sa do mesta späť vracia. Autor vysvetľuje, že ide aj o získanie kúska nezávislosti cestou samozásobenia, o zachovanie pôvodných druhov rastlín, ktoré by v priemyselnej krajine nemali žiadnu šancu na prežitie. A máme tu nové hobby. Amatéri s chuťou skúšajú, ako a čo rastie a čomu sa nedarí. Chuť experimentovať sprevádza radosť z úspechu. Vítaní sú všetci, Nemci rovnako ako migranti. Deti sa začínajú znova učiť, ako vyzerá a rastie to, čo sa neskôr objavia na ich stoloch. Vandalizmus tu nepoznajú. Vládne tu duch spoločnej zodpovednosti. Martin Rasper právom považuje tento druh mestského zahradničení za politickú záležitosť, pretože prebúdza pocit spoločenstva, zdieľanej zodpovednosti a spolurozhodovania. Ľudia si opäť berú kúsok svojho života do svojich rúk. Kniha o netradičnom zahradničení inšpiruje a láka k napodobňovaniu.