Štúdia, publikovaná prvýkrát v taliančine v roku 1999, sleduje niekoľko kľúčových tendencií v procese utvárania modernej českej kritiky a literárnej historiografie na prelome 19. a 20. storočia (1883-1918). Poukazuje na vzájomné pôsobenie estetického myslenia, literárnej kritiky a historického štúdia literatúry predovšetkým vo vzťahu k problému realizmu. Interpretácia dejín českej literatúry, ktorú na prelome 19. a 20. storočia podala takzvaná „Vlčkova škola“ (čiže „pozitivistická škola“ či škola „vedeckého realizmu“ masarykovského razenia), si udržala vplyv veľmi dlho: v rôznom rozpracovaní ju nájdeme vo všetkých prúdoch teória literatúry i literárnej histórie 20. storočia od štrukturalizmu až po marxizmus. V navrhovanej interpretačnej schéme sú vyčlenené určité faktory, ktoré boli určujúce pre utváranie a najmä pre následný rozvoj literárnej kritiky a historiografie. Javy, ktoré sú samy osebe významné (napríklad rozvoj eseistického žánru alebo vytváranie katolíckeho modernizmu), sa z hľadiska perspektívy tejto práce ako druhotnej nekomentujú. Rovnakým kritériom sa riadil výber osobností, ktorými sa štúdia zaoberá podrobnejšie, s osobitným ohľadom na prvú fázu ich tvorby: TG Masaryk, FX Šalda, Arne Novák, Otokar Fischer. Kapitolu o posledne menovanom odtlačila autorka v dvojmesačníku Česká literatúra už v roku 1997 (prel. D. Hodrová), teraz vychádza celá práca v preklade Z. Obstovej.