Keď v roku 1918 skončila prvá svetová vojna, túžila väčšina ľudí po pocite bezpečia a verila, že sa niečo podobné už nebude opakovať. Otázkou však zostávalo, ako vytúžený pocit bezpečia dosiahnuť. Cieľom monografia je analýza vnímania a prístupu Veľkej Británie k problému európskej kolektívnej bezpečnosti ak pokusom o jej vytvorenie v prvej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia. Autori sa najprv zamerali na reakcie britskej verejnosti a politikov na vznik Spoločnosti národov a potom na britské vnímanie problému kolektívnej bezpečnosti v prvej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia. Jadro monografia tvorí analýza cesty ku konferencii v Locarne, nastúpenej v januári 1925, samotnej konferencie v Locarne (október 1925) alebo postojov britských domínií k locarnskému paktu.

Autori sa v monografii snažia odpovedať si na otázky, prečo sa Londýn odmietal v prvej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia podieľať na systéme kolektívnej bezpečnosti, či Veľká Británia musela prísť s alternatívnym návrhom riešenia kolektívnej bezpečnosti, ako sa menili alebo nemenili názory konzervatívnej vlády na kolektívne bezpečnosť v priebehu sledovaného obdobia alebo aký bol vôbec význam Locarna pre atmosféru v medzivojnovej Európe.