Čitateľ Toma Jonesa sa ocitá v nebezpečenstve, že si "zrazí väz vinou istého popisu", rozprávač ho však uistí, že tomu šťastne unikne: Fieldingov čitateľ sa zaraduje, hociktorý iný možno usúdi, že mu také riziko nehrozí, pretože opisy rovnako preskakuje. Autorky publikácie popisy vždy čítali so zaľúbením, pretože mnohé z nich sa im v priebehu čítania stávali "viditeľnými". Táto čitateľská skúsenosť sa premietla do zámeru pritiahnuť pozornosť k evokačnej schopnosti popisu, a urobiť ho tak „viditeľnejším“ v literárnovednej interpretácii i školskej výučbe. Publikácia sa preto usiluje o rehabilitáciu popisu - v literárnych analýzach často zanedbávaného, v čitateľskej a slohovej praxi podceňovaného. Deje sa tak vplyvom celého radu stereotypných hodnotových označení či opozícií: či už je to v čítaní ( nudný popis oproti napínavému rozprávaniu ), v školskom slohu (hendikepujúca statickosť popisu treba prekonávať dynamizáciou), v teórii rozprávania (popis ako prerušenie) , alebo v historickej poetike, ktorá proti sebe nezriedka mechanicky stavia starý (statický, objektívny) a moderný (dynamizovaný a subjektivizovaný) popis. Kostru publikácie tvoria kapitoly založené na nasvietení popisu z perspektívy rôznych disciplín (štylistika a poetika; naratológia a lingvistika; rétorika; teória videnia a vizuálne štúdiá; kognitívne vedy). Poetika popisu, ilustrovaná početnými rozbormi klasickej aj tej najskoršej prózy, sa postupne mení v jeho estetiku, v naprianí pozornosti k podmienkam a procesom čitateľského vnímania. V centre pozornosti sa ocitajú pojmy vizualita a vizualizácia, ktorých výklad nevyhnutne vytvára väzby k vizuálnym umeniam a potrebu pojať poetiku ako intermediálnu.