V 1. storočí pred nl sa začínajú v severnej Indii objavovať nové texty, ktoré zásadným spôsobom prepisujú zavedenú budhistickú tradíciu. Literárnym skvostom medzi týmito tzv. mahájánovými spismi je Vimalakírtiho sútra (koniec 1. stor. nl), ktorej ústrednou témou je dodnes prevratná myšlienka neduality vnímania. Zatiaľ čo v Indii sa tento zdramatizovaný výklad náuky netešil širšej obľube, jeho úspech vo východnej Ázii bol dych vyrážajúci. Dôvodom tejto popularity, ktorá ale nikdy neprerástla na kult, môže byť fakt, že zatiaľ čo väčšina budhistických spisov je priamočiarym dialógom Budhu s niektorým z jeho žiakov, Vimalakírtiho sútra sa vyznačuje zápletkou a prepracovaným dejom, ktorého hlavným protagonistom nie je putujúci asketa Šákjamuni. mahájány ponorený do sveta plného nedokonalostí. Jednou z týchto nedokonalostí je „choroba“, ktorú na seba Vimalakírti v samom začiatku sútry berie a od ktorej sa následne odvíja celá filozofická diskusia. Tá svojou bohatou predstavivosťou a prepojením rôznych svetov rúca zavedené predstavy svojich aktérov o čase, priestore ao tom, čo sa dá, či nemožno vyjadriť jazykom.
Preklady Vimalakírtiho sútry do západných jazykov až donedávna vychádzali výhradne z čínskych a tibetských interpretácií sútry, naproti tomu český preklad je prevodom novoobjaveného (1999) sanskritského rukopisu. Ku koreňovému textu je potom pridaný výber z komentárov slávneho prekladateľa do čínštiny Kumáradžívy a jeho dvoch spolupracovníkov, ktorý tvorí druhú časť knihy. Samotný text je doplnený poznámkami, predslovom a doslovom prekladateľa.