Publikácia sa venuje fenoménu volieb v komunistickom Československu v rokoch 1971 až 1989. Analyzuje ich funkcie a vysvetľuje, prečo každých päť rokov státisíce straníckych funkcionárov, agitátorov a pracovníkov bezpečnostného aparátu vynakladali mimoriadne úsilie na zabezpečenie hladkého priebehu týchto. Približuje však aj postoj väčšinovej spoločnosti, ktorá k voľbám zaujala rýdzo praktický postoj a chcela mať túto „frašku“ čo najskôr za sebou. Napriek tomu, že v Československu neexistovala volebná povinnosť, správala sa väčšina jeho obyvateľov, ako by tomu tak bolo. Ukazuje sa tak, že falšovanie volebných výsledkov nebolo potrebné. Voľby v Československu boli prezentované ako „celonárodné hlasovanie za socialistické zriadenie“ a nehovoriť svoje ÁNO kandidátom Národného frontu bolo interpretované ako zámerné narušovanie „žulovej jednoty“, ktorého pôvodca musel počítať s existenčnými dôsledkami. Odmietnuť tento špecifický aklamačný rituál vyžadovalo nutnú dávku odvahy či značný stupeň rozčarovania zo spoločenských pomerov. Iba nepatrná časť voličov však volila túto formu protestu, čo však nič neuberá na jeho význame. Čitateľ sa tak bude môcť podrobne zoznámiť aj s radom doposiaľ neznámych životných príbehov, v ktorých sa zrkadlí ako absurdita doby, tak vzájomné prelínanie osobnej statočnosti a zlyhania, humoru a tragičnosti, hnevu a zúfalstva. Voľby v Československu sú v mnohých ohľadoch mimoriadne cenným svedectvom o vzájomnom vzťahu medzi mocenským establishmentom a spoločnosťou, o intenzívnej interakcii mocných a zdanlivo bezmocných.