Monografia sa zameriava na problematiku výslovnosti spisovnej slovenčiny. Rozoberá históriu českého ortoepického skúmania, podrobne sa zaoberá prvými snahami o zachytenie výslovnostných pravidiel, prípravami kodifikačných príručiek v Ústave pre jazyk český a zhŕňa aj najnovší vývoj v oblasti výskumov českej spisovnej výslovnosti. Ťažisko práce spočíva predovšetkým v analýze obsahov významných ortoepických príručiek; detailne sa sústreďuje predovšetkým na tie výslovnostné pravidlá, ktoré sa postupne premieňali alebo ktorých znenie je z pohľadu súčasnej výslovnostnej normy problematické. Súčasťou knihy sú aj výsledky fonetických analýz, vykonaných najmä v korpuse Monológ.