Kniha sleduje cesty vzdelaných Osmanov, ktorí sa vydávali dvoma smermi – na Západ, do Európy, a na Východ, do arabských provincií ríše. Cestopisné správy z tohto obdobia sú mimoriadne zaujímavé vzhľadom na osobitné postavenie osmanskej ríše a Turkov na pomedzí dvoch civilizačných okruhov. Turecko síce bolo v súvislosti s procesom modernizácie aj s imperiálnymi ambíciami západných mocností na Európe závislé materiálne aj ideovo a predstavitelia tureckých elít boli Západom ovplyvňovaní, zároveň však zaujímali dominantné postavenie vo vzťahu k zaostalejším juhovýchodným oblastiam ríše. Kniha ukazuje obraz Európy a východných provincií osmanskej ríše v tureckých cestopisoch a skúma, akým spôsobom stretávanie s novým prostredím autormi ovplyvňovalo v ich chápaní vlastné identity, a to v období, ktoré bolo pre utváranie modernej tureckej spoločnosti a jej vzťahu k Európe kľúčové.